So Stanlym na kus reči

13.03.2021

Kto nevie a nepozná ho, by to o ňom snáď ani nepovedal. Má už svoje roky, no rozhodne nechce doma sedieť len tak. Hádzaná, futbal, minifutbal ale aj potápanie a turistika sú jeho TPO-ka. Navyše je to človek, ktorý nevie povedať nie. A keď bolo a je potrebné potiahnuť pílku za niekoho spomedzi trénerov, tak ochotne zaskočí. Na druhej strane je to ten typ starého otca, ktorý rastie so svojím vnukom – tak isto sa venuje hádzanej. Kde je vôľa, tam je cesta – z vedúceho prípraviek sa stal tréner starších žiakov a aj mladšieho dorastu. Koniec koncov už pár krát asistoval – pomáhal aj na lavičke mužov. Stanko „Stanly“ Kováčik patrí už niekoľko rokov neodmysliteľne do hádzanárskej klubovej rodiny SPORTAcademy Hlohovec. Zoznámte sa s ním trošku bližšie. Spoločne sme sa pozreli na hádzanú a na mládež.

Ako ste sa dostali vy k hádzanej? Aký je Váš príbeh?
„K hádzanej som pričuchol ako žiak základnej školy, kde som hrával za žiakov. V tej dobe sa to nedelilo na ml. a starších žiakov. Po skončení základnej školy som prestúpil do dorastu vtedajšej Drôtovne Hlohovec. Taktiež som v tej dobe hrával aj futbal za Slovan Hlohovec na pozícii brankár. Keďže sa časovo nedalo stíhať tréningy a zápasy v hádzanej a vo futbale, rozhodol som sa s hádzanou skončiť a venovať sa len futbalu. Tomu som sa venoval do svojich 30-tich rokov, kedy som kvôli pracovným povinnostiam ukončil svoju činnosť.“

Ako a prečo ste sa rozhodli spojiť seba a klub?
„K hádzanej som sa znova vrátil na základe toho, že vnuk Matúš Pereslény si vybral, že bude hrávať hádzanú. Tak som ho vozieval na tréningy prípravky a chodieval som s nimi aj na turnaje. A už to išlo.“

Už je to pár rôčikov čo ste v klube a trénujete. Čo je za tým? Veď ste si mohli v kľude užívať dôchodok, či?
„Vnuk, keď postúpil do kategórie ml. žiakov vtedajší tréneri ml. žiakov Peťo Dudáš a Ľubeno Ďuriš - Bejby ma oslovili, či by som im nerobil vedúceho družstva. Súhlasil som a tak som sa stal súčasťou Sporty Hlohovec. Nie som človek, ktorý sedí doma a sem tam sa ide poprechádzať na námestie. Vždy som sa venoval nejakému športovaniu, či už v turistickom klube Zentivy Hlohovec, minifutbalu, keď ešte fungovala hlohovecká miniliga a môjmu milému rekreačnému potápaniu, ktorému sa venujem doposiaľ.“

Po trénerskej stránke ste prakticky začínali od nuly. Ako to bolo teda na začiatku? Kto vám pomohol nasmerovať prvé trénerské kroky, resp. kto vám pomáhal na začiatku s trénerským chlebíčkom (vzdelávanie, metodika a podobne)?
„Ako som už spomenul, začínal som ako vedúci družstva. Potom som bol oslovený vtedajším šéftrénerom mládeže Martinom Križanom, aby som si spravil trénerskú licenciu, tak som sa na to dal. Potom mi bolo pridelené družstvo ml. žiakov. Už ako vedúci družstva som sa učil od trénerov pri ktorých som pôsobil – boli to Peťo Dudáš a Ľubeno Ďuriš. Veľa som sa naučil od Martina Múdreho, ktorý bol pri mojich začiatkoch a taktiež aj od kondičného trénera Milan Skokana. Ten mi veľa pomohol a aj v súčasnosti veľa radí. A nemôžem opomenúť samozrejme Sama Mažára, s ktorým som najviac spolupracoval a v terajšej dobe spolu trénujeme dorastencov. Mám sa stále čo od neho učiť. Prirodzene aj od Maťa Martina Liptáka, ktorý keď som si zvyšoval trénerskú kvalifikáciu sa mi venoval a bol mojím mentorom a konzultantom zároveň pri vypracovávaní mojej záverečnej práce na tému, ktorú som dostal.“

Aké predpoklady by mal spĺňať dobrý tréner / dobrá trénerka podľa vás?
„V prvom rade by to mala byť jeho srdcová záležitosť. Neustále sa zdokonaľovať. Byť prístupný iným názorom a radám. Nikto nie je dokonalý a nezožral všetku múdrosť sveta. Mal by sa vedieť poučiť z vlastných chýb a vedieť si priznať chybu.“

Čo je podľa vás najdôležitejšie pri výchove (trénovaní) športujúcej mládeže?
„Za najdôležitejšie a zároveň najťažšie považujem dotiahnuť terajšiu mládež k športovaniu a potom ju aj pri tom udržať.“

Čo vám imponuje, čo sa vám páči a naopak čo nepáči na dnešnej mládeži?
„Na dnešnej mládeži by som asi nenašiel nič, čím by mi imponovala. Jedine to, že už v útlom veku vedia brilantne ovládať počítačovú techniku a mobilné telefóny. Dnešná mládež žije konzumný a pohodlný život a je im cudzia fyzická námaha pri športovaní. Česť výnimkám.“

Myslíte, že sa venuje všeobecne dosť pozornosti deťom a mládeži, najmä ak spoločnosť má očakávanie, že v (blízkej) budúcnosti chce mať z ich aj slušných ľudí, či aj špičkových a úspešných športovcov?
„Nie nemyslím si to. Táto spoločnosť a doba, v ktorej momentálne žijeme sa výchove mládeže či už v nejakých záujmových spolkoch alebo športových kluboch rovná bezmála nule. Mám na mysli hlavne finančnú podporu. Všetci vieme, že bez financií ani chleba nekúpite. Dnešný trend v tejto spoločnosti je, že keď chceš fungovať, peniaze si zožeň sám. V minulosti, keď som ešte patril medzi mládežníkov, tak štát priamo finančne podporoval športové kluby a rôzne zväzy, alebo nepriamo cestou výrobných závodov, ktoré sa v tom ktorom meste alebo obci nachádzali.“

Kde vidíte priestor, ako to zlepšiť?
„V prvom rade sa musí zmeniť prístup štátu k financovaniu záujmovej a športovej činnosti, tak ako je to v niektorých iných štátoch – napr. v Maďarsku. Určitá časť daní ide priamo do športu. Ďalej je potrebné, aby na každej základnej škole začali fungovať krúžky pre každý kolektívny , alebo individuálny šport , ktorý sa v danom meste, alebo obci nachádza. Zlepšiť by sa mala spolupráca športový klub – základné školy.“

Vlastne, ako vnímate šport na Slovensku - všeobecne?
„Na Slovensku je všeobecne šport na úpadku a ak neberiem do úvahy futbal a hokej, do ktorých tečú veľké peniaze vzhľadom ku kvalite akú majú. Ostatný šport sa dostal na vedľajšiu koľaj a o nejakom športe na profesionálnej úrovni sa nedá ani hovoriť.“

Ako vnímate hádzanú na Slovensku?
„Pre hádzanú platí to čo som už povedal, je na úpadku. V minulosti sme sa radili do európskej špičky v hádzanej. Momentálne už môžeme hovoriť, že hádzaná u nás je na amatérskom stupni a pokiaľ ju nepozdvihneme, tak ju len ťažko budeme mať na profesionálnej úrovni...“

Aké sú vaše osobné želania - vyhliadkové z pohľadu športu?
„V prvom rade, aby sme všetci boli zdraví a našich hráčov a hráčky obchádzali zranenia. Sám sebe a samozrejme tiež chlapcom želám, aby sme skončili na medailovom mieste v lige. Ale to je na dlho.“


Osobný profil Staislava /Stanlyho" Kováčika
Meno a priezvisko: Stanislav Kováčik
Prezývka: Covboj (v mladosti)
Vek: 68
Obľúbený šport (mimo hádzanej): futbal
Najobľúbenejšia voľnočasová aktivita: turistika a potápanie
Obľúbený športovec / iná osobnosť: Anastazia Kuzminová
Obľúbené jedno: sviečková
Obľúbený nápoj: pivo
Krédo: motto / múdra myšlienka (zo života či športu): Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.