II. ČASŤ: Jááááj, to sú spomienky, to boli krásne časy
04.04.2021
Napriek tomu, že hádzanú zavesil na klinec už pred pár rokmi, stále má čo povedať o slovenskej hádzanej. Preto pokračujeme vo veľkom rozhovore s Františkom Zaťkom druhou časťou, v ktorej sa dozviete niečo, čo si myslí o našej extralige ale predstaví aj svoj all stars team hlohovskej hádzanej. Fero povie aj to, čo mu hlohovská hádzaná dala, resp. čo mu zobrala.
Tiež to momentálne asi vôbec nie je to pravé: žiadny osobný kontakt, žiadne reálne cviky a cvičenia - ako vlastne vyzerajú tvoje hodiny telesnej výchovy z pohľadu telocvikára v online priestore?
„No to je kapitola sama o sebe. V prvej vlne bolo možné z pohľadu rozvrhu, robil som online hodiny. Zamerané na pohyb a cviky s vlastným telom, so strečingom. Pre deti ležiacich pri dištančnom vzdelávaní, veľmi dôležité. Teraz to striedam s teóriou techniky jednotlivých činností vo volejbale a v gymnastike. Česi majú, na volejbal a iné športy fantasticky spracovaný tutorial a videá. V hádzanej by sa mohlo spracovať pár videí na všetky činnosti jednotlivých postov.
Veľa žiakov techniku prevedenia jednotlivých činností po neustálom hraní vybíjanej alebo futbalu na zákl. školách vidí bohužiaľ po prvýkrát. Telesná je o pohybe a skontrolovať, ako a koľko ho žiak vykonáva, sa nedá kontrolovať a či ho vôbec treba kontrolovať. Ide o zdravotnú stránku žiakov. Myslím, že moji žiaci po úvodných rozhovoroch, o čom budú dištančné hodiny - tí ,ktorí chceli to pochopili. Majú možnosť riešiť zadania z videí odpovedaním na zaslané otázky k videu. Môžu poslať video v zrýchlenej podobe odcvičeného svojho tréningu. Mám aj také deti, ktoré si radšej zacvičia a úlohu splnia týmto spôsobom.“
Čo podľa teba strácame v tejto "covid dobe" z pohľadu športu najviac?
„Strácame budúcnosť. No dúfajme, že sa to neskôr nakopne a nebudú deti znechutené netrénovaním a nebudú odchádzať z klubov. Veď aj v Hlohovci boli hráči po opakovaných operáciách. Boli rok bez hádzanej, aj bez možnosti zabehať si a oplatilo sa aj po roku rekonvalescencie pokračovať. Rok v športovej kariére je kvapka v mori. Treba to brať, ako by boli všetci zranení a po roku sa môžu vrátiť. Hlavne, aby mali kam. To je výzva pre náš zväz podporiť kluby, ako sa len dá. Odkaz deťom: je potrebné pokračovať a po pár mesiacoch ani nebudú vedieť, že voľakedy (pol)rok netrénovali. Je to všetko v hlave a nastavení sa. U tých maličkých treba zapracovať na rodičoch. To bude úloha klubov.
Mesto musí mať hlavne cieľ: dieťa – šport – zdravie – šťastie - úspech. Všetkých ešte stále zakomplexovaných jedincov trpiacich menejcennosťou a ukazujúc na minulosť bez možnosti ukázania budúcnosti - hlavne zobrať plnú zodpovednosť za ňu - treba ignorovať! Rozprávať, ako by sa to malo robiť, no ešte to nikdy to nerobil... Niektorým osobám nejde o deti, ale o ich samotných. Kde sa tvorí budúcnosť, musí byť aj minulosť. U nás na Slovensku je všade v kluboch rovnaká. Hráči do jedného to akceptovali a žili tak (teraz kritizujúci a nevadilo im to). A to nemyslím negatívne. Treba ignorovať ľudí, čo nemajú históriu v budovaní rôznych športových klubov, ich úspechov, ale vedia všetko a všade boli. Vtedy brali všetko a nezaujímalo ich ako funguje financovanie klubov, v ktorom pôsobili. Verte takých je.“
Šport dostáva na frak, nemá dostatok priestoru na pozitívnu reklamu a môžeme sa domnievať, že aj tých pozitívnych príkladov a vzorov sa vytráca. Ako deti udržať pri športe, motivovať ich, ukázať im cestu, vytvárať priaznivé prostredie pre šport (mysliac ideovo) a navyše, keď zohľadníme súčasnú dobu?
„Netreba myslieť, čo je, ale čo bude. Treba veriť, že to nebude naveky. Deti začnú s rodičmi chodiť na športové podujatia. Zväzy, mestá, školy musia začať tvrdo pracovať s cieľom dostať deti do klubov a do pohybu a nakopne sa to. Verím, že koncom roka 2021 si na rok 2020 ani nespomenieme v tomto smere. Verím v to a je potrebné tak nastaviť rodičov. V komunikácii s nimi apelovať na to, aby motivovali deti ešte, že nie je všetkému koniec, ale je to nový začiatok. Čas stanoviť si nové ciele.“
Asi na úspechy budeme musieť dlho čakať a takých športovcov ako je P. Vlhová, P. Sagan. J. Volko, M. Hamšík, Z. Chára a ďalší takí istí im podobní ich už veľa nie je. Navyše slovenský šport čelí ďalším problémom, len sa o nich málo hovorí, diskutuje a pomerne málo zdravých riešení prichádza… Aké sú podľa teba tie kľúčové oblasti - tie najzásadnejšie - ktoré musíme zlepšiť či naštartovať, alebo zmeniť, aby Slovensko malo dostatok úspechov, kvalitné športové výsledky, aby sme sa dokázali presadiť aj v konkurencii svetových športových veľmocí a špičiek?
„Na úspech v hádzanej si ešte počkáme. Len je potrebné si dávať najprv prvotne malé ciele. A v hádzanej si treba dávať pozor na slovo úspech. Čo je pre nás už úspech...? Vieme, že úspech a neúspech sú si veľmi blízko. My sme neboli ani zlatí a bol to neúspech? Boli sme aj bronzový a bol to neúspech? Uhol pohľadu a čas ukazuje, že to boli veľké úspechy. Hráčov, trénerov ale aj ľudí, ktorí stáli za značkou HC Sporta Hlohovec. Určite vieme minimálne o dvoch dôležitých menách v hlohovskom klube. V neposlednom rade, úspech mesta Hlohovec. Prajem si to a som presvedčený, že takýto dvaja pre klub deti nájdu, čo do toho pôjdu a nakopnú hádzanú v Hlohovci znovu. Vtedy nás tlačili k mega úspechom fantastický diváci a fanklub. Mňa osobne neprajníci najviac. Jááááj, to sú spomienky, to boli krásne časy. Preto si myslím, že ak to deti a rodičia budú opäť vidieť na ihriskách a doprajú to svojim deťom, budú ich tlačiť do športu - pomáhať im. Musí im byť úplne jedno, kto je prezident, majiteľ, autobusár, upratovačka. Musia mať rešpekt. Budú mať vidinu šťastia - sebauspokojenia, naplnenie úspechu svojho dieťaťa. Neskôr bude v hľadisku sedieť pyšná mamina a ocino, priateľka neskôr manželka, ako to bolo u mňa. Prajem to zo srdca všetkým.“
Vráťme sa späť do našej extraligy. Patril si k jej ikonám a najmä posledná fáza tvoje kariéry bola spojená len s Hlohovcom. Ale neťahá ťa to aspoň na chvíľu späť na palubovku a zažiť tie zápasy, aké boli zápasy v play-off s Topoľčanmi, či Novými Zámkami?
„Áno a veľmi. Iba po prah môjho bytu. Pozriem sa vždy do občianskeho a sadnem si naspäť do fotelky a dám si niečo sladké.“
Napriek tradičnej rivalite Hlohovčanov s Topoľčancami, netrápi ťa aktuálne postavenie Topoľčian v tabuľke Niké Handball Extraligy?
„Viackrát som to preberal s kamarátom Martinom Valentom a zhodli sme sa. Konečne u mužov iba domáci hráči. Čas pracovať pár rokov a keď budú ostatní v kluboch už končiť oni budú chlapci v najlepších rokoch. I keď liga je veľmi mladá, stále v každom klube sú 3-4 starší, alebo „starí“ hráči a to je príležitosť, že z nevýhody sa stane výhoda. V iných kategóriách - žiakov až do dorastu sa posúvajú spolu, no u mužov prichádza po dlhšom čase výmena generácií a z toho by mohli ťažiť.“
Myslíš si, že úroveň extraligy poklesla?
„Jasné, že poklesla. Omladenie ligy má svoju daň. Chýbajú profesionálne družstvá s viacerými ostrieľanými tridsiatnikmi na ihrisku. Hráči v najlepšom veku a so skúsenosťami. S tréningami aj doobeda. Nemôže ísť úroveň hore len s 3 tréningami v týždni, alebo aj s piatimi, kde a kedy nepríde vždy každý pre iné povinnosti. Hovorím, je to liga mužov s hádzanárskymi deťmi (zatiaľ). Vek z vás muža ešte nerobí. Treba si odkrútiť 7-8 rokov v lige mužov. Na to si treba počkať. Je to prirodzený jav, škoda, že u nás v lige sa spojilo všetko. Omladila sa liga, skončilo obdobie, kde boli 5-6 profesionálnych klubov. A asi to má to veľký negatívny vplyv aj na reprezentáciu. A tu sa žiada ešte dodať, že čakatť/ spoliehať sa na podporu klubom len od štátu a od zväzu, tak kto vie, ešte kde by sme boli...“
Z toho, čo je k dispozícii v kluboch extraligy si myslíš, že môže ešte niekto “vyskočiť" a vypýtať si pozvánku ro reprezenácie? Len dodáme, že pre rôzne objektívne dôvody sa tím reprezentácie pri každom zraze značne obmieňa a zároveň už v januári 2021 nás čakajú domáce Majstrovstvá Európy. Určite v tomto smere to reprezentačný tréner nemá ľahké...
„Neviem, no skôr si myslím, že to aj tak budú musieť pre lepšie výsledky odohrať stálice reprezentácie. Stále - čo najskôr pracovať na mládeži - terajších dvadsiatnikoch. Do šampionátu - si myslím - nevyskočí na repre úroveň a byť vyrovnaným súperovi asi nikto nevyskočí. Ak by taký už bol, musel by mať aspoň úroveň Rábeka, Urbana (jedného aj druhého), Kopču, Ďuriša aj Slaninku a mal by históriu nie posledného roka ale viacerých. Na poste krídel myslím kvalitu máme. No sú závislé na hre spojok, aby dostali loptu. A tam nastáva problém. Musíme sa pozerať, čo tu máme a z toho to musíme upiecť. Ak to ešte neriskneme a nepostavíme na hráčoch z iných líg, ktorí hrajú a sú prínosom minimálne v klube nie len čo do počtu. Ak takých niet, tak potom radšej chlapca z našej ligy a dať mu možno víziu do budúcnosti. Pripomínam, so slovom úspech treba opatrne narábať pri reprezentácii.“
Kto ťa zaujal spomedzi hádzanárov u nás za posledné 2-3 roky, alebo ktorý hádzanár si zaslúži pozornosť, resp. ktorý má podľa teba perspektívu?
„Nemám v tom až taký prehľad. Mne sa pozdáva pivot Hlohovca – Adam Antala, aj keď teraz viac hrá Tomáš Mažár. Z Hlohovca by to mohol byť aj Lukáš Rakús. Ak bude držať ešte 2-3 roky fazónu a postupne pridávať niečo na vrch, mohol by byť prínosom. Držím mu palce. Nebudem písať o Jurajovi Briatkovi alebo o Lukášovi Péchym. Oni potvrdzujú svoju kvalitu. Myslím že Martin Lipták v Košiciach určite niekoho „vyrobí“ na reprezentačnú úroveň, prirodzene, ak mu to umožnia podmienky trénovania.“
Feri, vráťme sa do Hlohovca trošku bytostne. Čisto teoreticky, keby ti prišla ponuka na stôl vrátiť sa k hádzanej - hrať za Hlohovec, ako by si naložil s ňou?
„Prijal, len či by to bolo na prospech veci(?)“
Na čo najradšej spomínaš v spojitosti s Hlohovcom?
„No na všetko: tréningy, ako som spomenul, bola to šou. Na cestovanie, letiskové zážitky. Na plnú halu, na divákov. Bolo to krásne prežitých viac ako 10 rokov. Aj začiatky boli pekné, aspoň si o to viac vážim tie posledné roky a ľudí, čo sa o to zaslúžili. Hlohovec – hádzaná mi neporovnateľne dala viac ako zobrala, ak vôbec mi niečo zobrala. No musím povedať, že časová vyťaženosť neovplyvnila môj súkromný život. Čo nie vždy dokáže rodina tak dlho akceptovať. Veľká vďaka patrí mojej trpezlivej manželke Vande. Vytrpela a neskôr si zvykla na moje výlevy nervozity pred zápasom. Vedela, že je to zo zodpovednosti pred zápasom. Vedela, že je to chvíľková záležitosť. Verila v úspech nášho klubu a bude kľud na pár dní.“
Tento rok to bude 70 rokov hlohovskej hádzanej. A je pravdou, že minimálne tá posledná desaťročnica z tvojej aktívnej hráčskej kariéry je veľmi úzko spojená s Hlohovcom. V tíme sa prestriedalo niekoľko zaujímavých mien, tak sa pokús zostaviť svoj all stars team (sedem hráčov - osobností) poslednej dekády HC Sporta Hlohovec.
„Ak je to z posledných rokov, tak sú to určite chlapci ktorým ďakujem za moje krásne roky. Dovolím si ich trochu okomentovať ako ich vidím. Dušan Olejár - istota, Matej Taky Takáč – rýchlik, Samuel Mažár - technik a strelec, Ľubomír Bejby Ďuriš - hlava a neúnavný, Tamáš Laho – robotník a neskôr strelec a istota, Peter Dudy Dudáš - hromotĺk a strelec (mohli mu to tam prihrávať častejšie, veď furt bol voľný – mám aj návod nahratý na videu), Michal Holdoš, Vladimír Guzy – stelci, čo to vedeli prihrať aj do krídla (čo je dnes vzácnosť). No v all-stars teame je u mňa aj Peter „Shemale“ Marušic – všetko od nálady až po trvdú prácu (pri najhoršom mal radu: „treba piť viacej vody“), ďalej kondičný tréner Milan Skoky Skokan – poctivec, ochotný vždy a všade pomôcť v kvalite tréningu, ktorý vedel ,že niekedy menej ale kvalitne je viac. Marek Ďuriš – záchranca mojich nadsluhujúcich niekoľko rokov. Ďakujem Vám všetkým a verím, že týmto som nikoho neurazil.“
Aha, ešte toto: tréner je jasný. Pri ňom som to začal aj skončil. Kto by to bol povedal: Raz mi volal, že sa spája jeho meno s trénovaním MŠK Hlohovec. V tom období, keď prišiel napokon nebohý I. Hargaš. Nakoniec v ňom aj tak skončil. Počkal som si na neho a trošku ho vytrápil.“
Fero Zaťko #46 - Story of Handball
