Cibulka: Keď chceš niečo dosiahnuť, musíš to robiť poctivo, tvrdo a hlavne v tom vydržať

13.04.2021

Opäť sa to žiada pripomenúť: Hlohovská hádzaná tento rok jubiluje – je to sedemdesiat rokov od „príchodu“ tohoto športu do Fraštáku, resp. sedemdesiat rokov od vzniku vôbec prvého hádzanárskeho klubu Odeva Hlohovec v meste a to je dôvod pripomenúť si tú históriu, osobnosti a zaujímavé momenty z cesty histórie hádzanej v meste Hlohovec. Vzlety, pády, dôležité míľniky a to všetko, čo sa spojilo za tých sedemdesiat rokov...
Tento raz sme zalovili síce nie tak v dávnej minulosti a nie až tak veľkému míľniku, no o to viac k človeku, ktorý kým mohol a chcel hral – dral dresy za svoj Hlohovec. Je to človek, s ktorým sa na ihrisku spája bojovnosť a odhodlanosť. Je to veľký srdciar a v mnohých zápasoch to dával pocítiť na palubovke (niekedy aj rozhodcom), že voči výsledkom a rozhodnutiam nie je ľahostajný. Koniec koncov aj tí arbitri by vedeli doplniť. Skratka, obrátime pozornosť na odchovanca hlohovskej hádzanej, na bojovníka, ktorému ani po ukončení aktívnej kariéry nevyprchal športový duch. Jaroslav Cibulka a rozhovor s ním (opäť niečo väčšie) a opäť pele-mele hádzanárske.

Deti tvojej doby nemali asi žiadny problém s pohybom, aktivitami a záujmami najmä o šport. Ako to bolo s tebou?
„Ja som mal vždy blízko k pohybu a rôznym aktivitám. Vyrastal som na sídlisku v paneláku. V našej dobe nebolo veľa ihrísk, za to chuť byť vonku aj celý deň vôbec nechýbala. Či už to bol bicykel, futbal, iné hry - na schovávačku, labzovanie po rozostavaných stavbách, šplhanie na stromy, všade bol rukopis našej mladosti. A k tomu, keď nás začal naháňať nejaký strážnik, alebo sme niekomu zazvonili odspodu a bolo treba zutekať, z nás začalo robiť nádeje pre rôzne druhy športu.“

Pamätáš si na svoje hádzanárske začiatky? Ako si sa vlastne dostal k tomuto športu?
„Samozrejme. Bolo to úsmevné. Toľko detí zo štyroch základiek, ktoré boli v tom čase v meste a začne sa tlačiť na palubovke pri nástupe tréningu. Začínalo nás okolo 120 detí. Všetko to vyplývalo z náboru, ktorý samozrejme urobil pán riaditeľ s tým, že všetci, čo nemajú žiaden krúžok sa stretnú v športovej hale o 15.hod. A stalo sa...“

Čo tvoji rovesníci, kto vtedy tiež začínal s hádzanou a kto to vydržal povedzme tak dlho ako ty sám?
„Áno, na svojich rovesníkov a neskôr spoluhráčov si pamätám. No však z môjho ročníka to potiahla takpovediac do finále až do prechodu k mužom sotva pätica hráčov. A po pár rokoch som to až po zbytok kariéry už ťahal iba ja sám.“

Ako dieťa si si už vtedy uvedomoval, čo je pre teba ako tak dôležité – ako napr. disciplína, vytrvalosť, či mal si aj nejaké konkrétne vzory?
„Určite som si to neuvedomoval. Prišlo to asi samo. Vtedy, keď chceš niečo dosiahnuť, musíš to robiť poctivo, tvrdo a hlavne v tom vydržať. A nikdy som nemal nejaký vzor, šiel som za tým, že chcem byť najlepší, najrýchlejší.“

Na čom sa v tej dobe najviac bazírovalo v hádzanárskom Hlohovci – pri trénovaní a vychovávaní športujúcej mládeže?
„Ťažko hodnotiť tie roky nazad, či to bolo koncepčne správne. Hlavne sa to robilo masovo. Či to bol futbal, hádzaná alebo atletika. Bolo treba chodiť na tréningy niekoľko krát do týždňa a tešiť sa na nejaký zápas, turnaj, míting a až tam sa vlastne otestovať, ako sme na tom.“

Koľko tréningov ste museli absolvovať v týždni? Apropo zvládali ste aj iný šport popri hádzanej, hoby a aj samozrejme školské povinnosti?
„Tréningy boli vtedy 3 (pondelok, streda a piatok), vždy o 15-tej. Kryli sa mi s atletikou, tá sa tuším začínala o 16-tej. Preto som vždy po tréningu sadol na bicykel a trielil po hrádzi do Petra na štadión Mier. Škola bola samozrejme tiež dôležitá, ale pre mňa až na druhom mieste po športe.“

Ako to vtedy vyzeralo: koľko vás chodilo na tréning, ako ste sa museli „pobiť“ o miesto v zostave?
„Postupne, ako som prechádzal kategóriami od žiakov cez dorastencov až k mužom, bolo potrebné ukázať, že na to mám byť nominovaný na zápas. Tie počty sa líšili. Ako žiaci sme boli mužstvá A a B, pretože nás bolo asi 40. V doraste už ai tak polovica a boje do zostavy pre mňa nastali až v mužskej kategórii.“

Aké boli vtedy športujúce deti a mládež a aké sú dnes podľa teba?
„Možno to bude vyzerať ako nemožné, ale tí istí športovci sme sa zväčša stretávali na rôznych typoch súťaží - individuálnych aj kolektívnych, či už to boli rôzne loptové hry alebo atletické disciplíny. Boli sme proste talentovo vyššie. A dnes, ako vidím, pokiaľ ťa rodič alebo príbuzní nepritiahnu na šport, tak deti sa nám vytrácajú zo všetkých fyzických aktivít.“

Na Slovensku máme vysoké percento obezity aj u detí, prečo deti nemajú masovejší záujem o šport? A prečo nie sú viac vytrvalejšie....?
„Chýba tu skôr rodičovská výchova a tzv. vojenská výchova. Či v škole alebo doma. Deťom je dopriané všetko. Nič si nemusia zaslúžiť, no a rodičia sú radi, ak ich ratolesti nevyrušujú ,keď si potrebujú oddýchnuť z uponáhľaného systému v práci a zhonu. A deti sa „ucuckajú“ pri tabletoch a počítačoch a všetci majú kľud. To potom deťom prináša nechuť robiť a pracovať na sebe až to vedie aj k možnej obezite. My, keď sme sa nedohodli deň vopred, pretože telefóny skôr neboli, tak sme sa premiestňovali pešo alebo na bicykloch a zvolávali jeden druhého ísť von.“

Kto bol kľúčovou postavou v tvojom športovom živote – najmä po športovej stránke?
„Moja mama. Mala síce ďaleko od športu, ale prežívala všetky moje úspechy i neúspechy na športovom poli. Vystrojila ma vždy aj s desiatou a ak sa dalo, šla tam so mnou.“

Aký je tvoj súčasný športový život? Starí páni? Vieme, že si hrával futbal za Šulekovo.
„Môj športový život som obmedzil na minimum, pretože mám dosť práce. A ak som doma, potom lanárim všetkých doma ísť spolu niekam - buď do prírody, na turistiku či na bicykel. Futbal som hrával po skončení s hádzanou. Áno, bolo to za Šulekovo. Keďže absentovala mládež, museli bojovať temer štyridsiatnici. Za starých pánov hrávať hádzanú skôr nechodím. V lete som si urobil zelenú kartu a presedlal som na pokojnejší a krásny šport v prírode – na golf.“

Ako si sa dostal k tomu – hrávať futbal za Šulekovo? Nemali potom aj iné kluby záujem o tvoje futbalové služby?
„Prezident klubu ma poznal ešte z mladosti. Čakal len, kedy ho uspokojím a dám si urobiť registračku. Ešte ako hádzanár som hrával miniligu, potom som utekal na zápas
v hádzanej. No a to sa mnohým ľuďom v hale nepáčilo. Myslím si, že problém bol s tým, aby som sa pri futbale nezranil. V nedeľu zase boli majstrovské zápasy za Šulekovo a ak som mohol, vždy som im šiel pomôcť.“

Teraz: ktorý šport je hodnotovo viac pre teba: hádzaná či futbal? A prečo?
„Samozrejme bola to vždy hádzaná. Tá ma prikovala takmer na tri desaťročia. Športová hala bola mojím druhým domovom. Obetoval som jej všetok svoj čas, videl kus sveta.
Futbal bol len spestrenie mojej pohybovej kultúry.“

Čo podľa teba najviac chýba súčasnému športu, aby bol jednoducho povedané lepší, atraktívnejší, aby sa skutočne robili výbery detí na šport do klubov a nie nábory...?
„Ťažko sa mi vyjadruje na túto tému. Nie som na to fundovaný. Ale laicky povedané, že deti sú zrkadlom doby, akú žijeme... Je málo ľudí, ktorí sú ochotní sa celoživotne obetovať pre šport a rozdávať skúsenosti zo svojej aktívnej činnosti. Ak to ovšem nie je ich práca. A tá potom stojí na odmene za ňu. Buď finančná, alebo „len“ dobrý pocit. Takže asi končíme tu pri peniazoch. Už aj deti potrebujú materiálne vybavenie, zázemie a bohužiaľ aj finančnú a niekedy aj fyzickú podporu pri výjazdoch na zápasy. A možno preto skončia aj mnohé talenty a ochudobňujú už aj tak malú športovú základňu.“

Skús zaloviť v pamäti a vyskladať svoj tím osobností hlohovskej hádzanej?
„Boli tu viaceré generácie, ktoré hrali hádzanú v Hlohovci. Na tie ranné sme sa chodievali ako deti pozerať z tribúny. Neskôr sa to obrátilo a na palubovke sme boli my a ľudia nám chodili fandiť. Všetci si však pamätajú len tú tzv. novodobú hádzanú v Hlohovci, kde bolo dosť, alebo lepšie povedané 90 % „cezpoľných“. Preto nebudem vyskladávať len tie mená svojich spoluhráčov, s ktorými som hrával. Bolo by to nefér k tým, čo hrali roky pred nami a tých som nepoznal. Bohužiaľ len z počutia.“

Čo ti hádzaná vzala, resp. čo ti dala?
„Mozno iba voľný čas, ktorý som teda nemal. Ale to celé úsilie a pot, keď sa obzriem nazad, tak nebolo márne. Úspechy a spomienky vám už nezoberie nikto.“

Nerozmýšľal si v slabej chvíli, že by si sa dal aj na trénerské remeslo a pomohol klubu v práci s mládežou?
„Bohužiaľ nie, nakoľko ma moja práca baví a živí, tak to zaberá aj dosť času.“

Kedy si bol naposledy na hádzanej – ako divák?
„Už si ani nespomeniem, kedy sa dalo ísť na tribúny.“

Nechýba ti to napätie, adrenalín, celý ten život hráča: tréningy, príprava, cestovanie, zápasy k tomu víťazstvá i prehry...
„Adrenalínu mám v práci dosť. Práca s ľudmi a pre ľudí je pre mňa dostatočný adrenalín. Zameriavam sa na svoje individuálne schopnosti ako hráč golfu.“

Pamätáš si na okamihy v tvojej kariére, ktoré by si označil za veľké, prípadne si hrdý na ne?
„Áno, finálove súboje s Prešovom aj výjazdy fanúšikov, ktorí prišli fandiť. To malo svoje grády. Ešte sa to vysielalo aj v telke. Mnohé zápasy mám nahraté na disku. Aj keď nás vždy vo finále porazili, hrali sme a reprezentovali náš Hlohovec. Pamätným zostane aj zápas, kedy som hrával za Nové Zámky (HIL-ku). Vtedy ako prvý tým v histórii sme porazili Karvinú na ich domácej palubovke. Samozrejme môj odohraný posledný zápas kariéry vo februári 2013, keď sme doma po prvý krát porazili Prešov o jediný gól.“

Na zápasoch si mal nie raz ozaj veru ťažké srdce na rozhodcov a nie raz ťa za to odmenili dvojminútovým trestom. Ako sa na to pozeráš teraz s odstupom času?
"Asi tak, že sú to páni na ihrisku. Niekedy mali pravdu, inokedy to videli inak ako ja. Horšie bolo, keď nechceli vidieť a vedome poškodili. Ale to už je iná káva... Ja som mal vždy ťažké srdce na neprávosti konajúce sa na ihrisku. Najhoršie to bolo vtedy, ak išlo o dôležité body a zápasy. Vtedy dokázali rozhodcovia zapískať aj to, čo sa nestalo. Boli však aj zápasy, kedy nedokázali posúdiť správne momenty a neraz pobavili chybnými verdiktami obe družstvá...“

Neštve ťa to, že si zavesil tenisky na klinec takpovediac presne pred európskou jazdou Sporty v Pohári EHF? Berlín, Arendal, Kristianstad, Chambery, Konstanza...
„Bol to najväčší úspech Sporty, pri ktorom som už bohužiaľ nebol. Posledné sezóny som už aj tak robil iba sparing na tréningoch a v zápasoch viac zohrieval lavičku, ako potil dres. Museli prísť nové tváre a posily do kádra, no a otázne by bolo, či by som sa vôbec zmestil do zostavy.“

Apropo, ako dozrelo to rozhodnutie, že teraz je ten čas zavesiť to na klinec a prenechať miesto v tíme ďalším?
„Bolo to po obojstrannej dohode, čo tréner M. Lipták pochopil a umožnil mi sa viac venovať mojim pracovným povinnostiam.“

Sleduješ v súčasnosti mužské extraligové dianie?
„Sledujem, ale iba výsledkovo. Tých mládencov, keby som stretol vonku, určite nepoznám. Za posledné štyri sezóny sa to mužstvo úplne vymenilo.“

Uberá sa ten šport na Slovensku správnym smerom podľa teba?
„Myslím si, že ten správny smer sa iba hľadá. Treba sa poobzerať po okolitých štátoch, čo je dobré a niečo doniesť ku nám na Slovensko...“

Čo je potrebné zmeniť – samozrejme k lepšiemu?
„Členskú základňu každého športu, aby bolo z čoho vyberať, lebo trénerov je asi dosť...“

Tak ako si mal šikovné ruky na hádzanú, máš aj na remeslo. Čomu sa venuješ?
„Venujem sa prácam v oblasti stavebníctva.“

Teraz je to asi viac práca – rodina – možno viac voľného času, hlavne víkendy bez cestovania...
„Áno, tie hádzanárske výjazdy mi zaberali väčšinou celú sobotu. Príprava na zápas, samotný presun, zápas a cesta domov.“

Čo si ty osobne želáš pre hlohovskú hádzanú?
„Aby sa ľudom nevzďaľovala, aby prilákala ľudí na tribúny a aby sa mohli mnohí hráči aspoň priblížiť k úspechom ich predchodcov.“