Fero, ďakujeme! Legenda zavesila svoju hráčsku kariéru na klinec

05.06.2018

Je to tak, náš kamarát Fero to definitívne zavesil na klinec. Áno, je to ako z tej pesničky od Elánu. No tento Fero je skutočný. Pre mesto Hlohovec a najmä pre najpopulárnejší šport v meste ruží už aj legenda, ktorá sa zrodila na ihrisku. František Zaťko vo svojej reči po zápase uplynulú sobotu (26.5.) priamo na palubovke nezabudol kto je, odkiaľ prišiel a čo dosiahol. Hlavne nezabudol na to, čo sa patrí v takýchto momentoch, kedy prichádza koniec jednej životnej etapy aj pre hráča hádzanej. Tridsať rokov jeho života bolo zasvätených práve hádzanej, klubovému životu i reprezentácii, správne nastavený ľudským a športovým hodnotám, rodine, spoluhráčom i súperom. Nielen preto nezabudol ani na tých, ktorí mu pomohli, vytvárali podmienky a prostredie, aby náš kamarát Fero to dotiahol tak ďaleko.
Fero Zaťko dal mestu ruží neuveriteľných 13 hádzanárskych sezón v kuse, čo je jeden krásny a dá sa povedať už historický moment. Za Hlohovec odohral viac ako 350 zápasov, v ktorých skóroval viac než 1400 gólov. Priam až neuveriteľné ale určite úctyhodné! Trinástka síce nie je Ferovo číslo, ale mnohí si budú istotne pamätať tohoto muža práve so štyridsať šestkou na chrbte a určite si budú všetci pamätať aj to, ako to vedel zakrútiť z toho krídla až do súperovej bránky. Je to tak! Fero to definitívne v sobotu po poslednom zápase Sporty v Slovnaft Handball Extralige zavesil na klinec. No dovolil si pridať k ďakovnej reči aj cenné, skúsenosťami preverené posolstvo navyše...
PS: Fero nás neopustil, len ukončil profesionálnu hráčsku kariéru. Raz to muselo prísť. Ale tú hádzanú jemu a ani tým, ktorí jej fandia už nikto a nikdy nezoberie.
Tak nech sa páči posledné slovo nášho kamaráta Fera, pretože nie všetci mohli byť prítomní na jeho poslednom zápase.

Poďakovanie ako sa patrí
„Na začiatku by som chcel poďakovať klubu, ktorý ma vychoval. Keďže mal som to šťastie a sedel som v zaplnenej hale a kde fungovala fantastická hádzaná a že sa mi ľahko rozhodovalo, či budem hrať hádzanú. Vtedajší prezident klubu pán Uhlár, ktorý sa o hádzanú s nebohým pánom Godálom starali, patrí veľké ďakujem, že bola na takej vysokej úrovni a klub bojoval o medaile. Moje ďalšie veľké poďakovanie patrí všetkým trénerom, ktorí ma viedli no moje začiatky boli dôležité preto veľká vďaka pánovi trénerovi Šuranovi. Veľké ďakujem patrí pánovi trénerovi Leonidovi Ratnerovi, ktorý mi najviac vštepoval, čoho som schopný a čo môžem dokázať. Ďakujem fanúšikom Topoľčian za atmosféru, na kt. Nezabudnem. Spomínam už len v dobrom. Krásne roky, ozaj plné nadšenia z ľudí voči mne som zažil aj v Prešove, pretože to bolo niečo, čo by som doprial každému. Skrátka, perfektný úsek života, na ktorý sa nedá zabudnúť. Ďakujem Prešovčania, ďakujem pán Chmeliar.
Moje ďakujem patrí samozrejme všetkým protihráčom, s ktorými som sa zbíjal na ihrisku, neraz robil zle poväčšine ľaváci - vy viete, ktorí - som rád, že som hrával proti takým osobnostiam slovenskej hádzanej. Samozrejme aj rozhodcom, kde neraz už pohár trpezlivosti nado mnou pretiekol, ale boli stále ústretoví a nevylúčili ma z hry. Páni, ďakujem a dúfam, že aj terajší mladí rozhodcovia budú mať takú úctu k hráčom ako ste mali vy.
Moje ďakujem venujem aj mojim spoluhráčom, ktorí nie v ľahkej dobe dnes stoja na ihrisku a nebyť partie, ktorú sme utvorili počas EHF pohára ä2013/2014), by sme takú úctu, ktorú máme voči sebe, nikdy nemali a dnes by sme už asi nefungovali. Sme viac ako spoluhráči a kamaráti. Sme ako rodina, ale pozor manželku máme každý len svoju. Prajem týmto mojim kamošom - spoluhráčom a želám si, aby sa klub a ľudia postarali o takú rozlúčku, ako som mal ja. Určite si to zaslúžia napr. takí hráči ako Tomáš Laho a tí, ktorí sú tam tak dlho ako som bol ja v hádzanárskom Hlohovci Osobitné ďakujem patrí ľudom, ktorí sa o hádzanú starajú, alebo sa starali ako nebohý pán Sobotovič, Šereš, Debnár a MUDr. Žáček. V súčasnosti je to v Patrik Voltmann, s ktorým som toho veľa od začiatku - už keď som prišiel do Hlohovca prežil, narozoberal a natelefonoval „až-až“ . V Hlohovci bol on mužom č. 1, ktorý sa o mňa staral a vytváral mi prostredie, kde som ostal 13 rokov. Jeho ochota pracovať na našich - mojich požiadavkách čo - kedy - ako urobiť, bola vždy nad očakávania. Patrik, aj tebe patrí moje veľké ďakujem – a patrí Ti to od mojej celej rodiny.
Fanúšikovia a fan klub, na vás, na vašu atmosféru, na vaše potľapkávanie a povzbudzovanie nikdy nezabudnem. Aj vďaka vám som to predlžoval, ako sa dalo. Patrí aj vám moje veľké ďakujem. Prajem si, aby ste neprestali chodiť na tú hádzanú a možno aj medzi vami a vo vašej atmosférou, ktorú vytvárate k zápasom hádzanej a ktorá má vplyv na zápasy, bude sedieť dieťa, ktoré to dotiahne ďaleko.
A ešte jedno poďakovanie – špeciál. Teraz, keď som už frajer a teraz to už môžem takto povedať, to špeciálne poďakovanie patrí predsa „Lipťovi“- Martinovi Liptákovi. Martin, tebe ďakujem za otvorenie hádzanárskej kariéry a za prejavenú dôveru vo mňa počas nej. Ďakujem Ti pán tréner.“

Dôležitý odkaz
„Mesto sa stará poväčšine o mládež svojím dotačným systémom, ktorý je nie len na dresy a na kopačky ako spomenula jedna pani z mesta Hlohovec. Réžia je ďaleko rozsiahlejšia milí oponenti. Rodičia platia členské a suplujú nie v jednom prípade Slovenský zväz hádzanej. Áno, sú to aj neuhradené pohľadávky voči klubu. Mrzí ma preto aj tento pohľad rodičov na nejakú úhradu za svoje dieťa a počítanie, kto na tom zarába. No úhrada paušálu a kto na ňom zarobí, to už ich nezaujíma a že či ho potrebujú a či dá niečo dieťaťu nejakú pridanú hodnotu ako šport dáva a neoberie ho o niečo, tak to už nepočítajú.
Milí rodičia, priatelia športu a hádzanej. Spomienky a krásne zážitky už od žiakov a dorastencov si nekúpite a preto doprajte svojmu dieťaťu čo najviac. Športu. Možno dokáže niečo, na čo bude vo svojej štyridsiatke spomínať ako ja. Budú to spomienky na niečo, čo nikto nemá dopredu dané a napísané, či to dokáže a či nie. Neprekazte mu to nezaplatením členského poplatku v klube a uprednostnením zaplatením niečoho iného, ako je napríklad ten paušál. Na to, aby dieťa chodilo na šport, musí mať vzory a tie sú v drvivej väčšine v A mužstve mužov, resp. žien. Takéto mužstvo stojí tých jednotlivcov (p. Mallo – v Topoľčanoch , p. Chmeliar – v Prešove, p. Bobák – v Hlohovci) ktorým to nikto neprikazuje a nedáva za povinnosť a korí to robia na úkor vlastného času svojich rodín, na úkor práce a stojí ich to veľa energie a hlavne svoje - ešte raz svoje a nie mestské peniaze. Keby to boli len mestské peniaze, tak prečo nie je takých po Slovensku alebo aj v Hlohovci viac? Veď by mesto zaplatilo všetko, tak tú otázku „prečo“ dajte sami sebe. Tak založte športový klub, nech sa páči a ja sa rád prídem pozrieť na hocijaký šport. Už pri predstave ako na to, to celé zabalíte.“


Na rovinu
„Na záver je tu niekto alebo vlastne niečo, komu a čomu vôbec neďakujem. Ono by to malo byť tak, že ten náš materský zväz by nám mal pomáhať, najmä klubom. A keďže je to naopak, že kluby sú tu pre zväz, tak takúto pomoc od nášho zväzu – to snáď nemyslíte vážne...?
SZH a jeho lídri – čelní predstavitelia nemajú záujem sa prísť ani len pozrieť čoho sú napr. prezidentom, viceprezidentom atď.. Nemajú záujem sa prísť pozrieť na zápasy EHF, ktoré sme so Sportou hrali, prípadne finančne pomôcť v účasti v európskych pohároch tak, ako to je v Čechách alebo v Maďarsku. Veď je to aj reklama pre SZH. No nevrátiť (zatiaľ vôbec) vratnú zábezpeku, ktorú samozrejme klub má ako inak povinnosť zložiť vopred, to záujem je a pretrváva dodnes nie len voči Sporte. Nemajú ani ten najmenší záujem sa prísť pozrieť na semifinálové zápasy, ktoré boli v skutku fantastické alebo nebodaj aj na takýto nezaujímavý pre nich pohár ako bol tento posledný zápas v mojej kariére to mohli poslať na adresu kuriérom. SZH nám – klubom a jedincom, čo sa pasujú za lepšie podmienky v tomto športe, dáva len povinnosť platiť poplatky, sankcie a ak ich neuhradíte dáva ďalšiu povinnosť uhradiť túto pokutu s hrozbou trestu – zákazu činnosti. SZH sa dokáže hrdo popýšiť finančnou prémiou za úspech v národnom pohár a predstavitelia SZH sa odfotia „výhercom a výherným šekom“ a vzápätí túto odmenu na klub nepoukážu ani dodnes. SZH má inú starosť. Vieme akú... Ako minúť peniaze, ktoré dostali na hádzanú a na mládež. A ako? Veď majú vzory. Návody majú v každých televíznych novinách. Len škoda, že v tom „projekte“ - návode nie sme my – my kluby. Sme predsa na Slovensku... Kľudne sa môžete opýtať, koľko išlo Sporte zo SZH v zmysle zákona o športe? Zavolajte si. Opýtajte sa. Je to povinnosť SZH poskytnúť tieto peniaze na mládež a zaplatiť tak klubom z dotácie od Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Prečo nie je nič k dohľadaniu na stránke SZH, ako narábajú s peniazmi aj z vašich poplatkov – daní? Skúste vytvoriť tlak na zväz, čo sa pohne, akú relevantnú odpoveď dostanete. Nech pravda vyjde na povrch. Nie, vás „radšej“ zaujíma kto a koľko zarobí na hádzanej. Tak si predstavte , že nič! Aj keby bolo vstupné na zápasy hádzanej v Hlohovci 20 EUR a musela by byť plná hala a na ihrisku by musel behať, lietať Nicola Karabatić. No vlastne to vstupné by bolo 30 EUR na jeho a ostatných príjem.
Na záver už len toľko, že aká je to veľká škoda, že takí renomovaní novinári ako v Denníku šport nepíšu aj o dianí na Slovenskom zväze hádzanej s takou „láskou“ ako o hlohovskej hádzanej. Ostáva mi ozaj už len básnická otázka, či by sa aj oni – tí zo zväzu SZH vykúpali vo vlastnej hanbe...? Páni novinári, skúste napísať aj o podstatnejších veciach ako len o tých hlohovských. Skúste sa pozrieť aj na zväz ako funguje ekonomika: financovanie mládeže a pomoc klubom a čo si myslí o tom celá hádzanárska família. Prosím, skúste aj o tom napísať a zverejniť to.“
Tak vám - vám teda neďakujem a želám si, aby ste to zmenili. Zatiaľ len pred vami odchádzam bez kúska vďaky a uznania voči vám zväzovým vrcholovým štruktúram. Toto je to, čo vo mne ostáva ako zlosť a to ma veľmi mrzí...“